Kto je Nikola Jaborníková?

Poznáte ten pocit, keď vidíte niečo nespravodlivé a ešte niekoľko dní to neviete dostať z hlavy, pretože sa cítite bezmocne? Takto to mám aj ja. Som právnička, mám rada dodržiavanie pravidiel a mám rada ľudí. Takto ma raz charakterizovala aj moja dcéra: “Matiku vieme po tatinovi a po mamine? Máme radi ľudí.” Práve spojenie práva, spravodlivosti a ľudských príbehov ma priviedlo k téme ochrany oznamovateľov.

Vznik úradu som vnímala ako niečo, pri čom jednoducho musím byť. Bola som úprimne nadšená, že sa na Slovensku podarilo presadiť systém, ktorý má pomáhať konkrétnemu človeku vo chvíli, keď podstupuje veľké osobné aj profesionálne riziko. Táto vízia v sebe spájala všetko, čo mi bolo blízke - pomoc ľuďom, jasne nastavenú právnu ochranu aj úplne novú právnu tému, ktorej hranice, výklad a prax bolo potrebné postupne vytvárať. Práve na túto časť práce som sa tešila najviac. Po takmer štyroch rokoch som však čoraz viac videla aj limity systému a legislatívne prekážky, ktoré niekedy bránili tomu, aby sa pomoc dostala k človeku tak rýchlo a účinne, ako by potreboval. Zároveň sa v tom období skomplikovala aj situácia s mojím dieťaťom, a preto som sa rozhodla z úradu odísť. Túto situáciu sme už medzičasom vyriešili, no moje presvedčenie, že ochrana oznamovateľov potrebuje aj ďalšie formy podpory, zostalo.

Keď som z úradu odchádzala, mala som pocit, že tú najťažšiu skúšku má už za sebou. Na právnom odbore sa nám podarilo nastaviť stabilné procesy, vytvoriť fungujúcu štruktúru a pripraviť tím právnikov, ktorí vedeli agendu odborne zvládnuť. Potom však prišla blesková iniciatíva na zrušenie úradu. Vtedy som si naplno uvedomila, že ani inštitúcia, ktorá má chrániť oznamovateľov, nemusí byť taká pevná a nedotknuteľná, ako sa mohlo zdať. Začala som premýšľať nad tým, čo by sa stalo s ľuďmi, ktorí sa rozhodli ozvať, keby zo dňa na deň zostali bez ochrany. Práve to bol prvý impulz na založenie Inštitútu pre bezpečné oznamovanie. Keď som nad tým uvažovala ďalej, postupne prichádzali ďalšie nápady, ako by sa oznamovateľom dalo pomôcť. Rozprávala som sa priamo s ľuďmi, ktorí si touto skúsenosťou prešli. Pýtala som sa ich, čo im najviac chýbalo a či by využili bezpečný, nezáväzný prvý kontakt mimo úradov a prokuratúry. Ich odpovede ma utvrdili v tom, že takýto priestor má zmysel. Jeden z oznamovateľov sa dokonca rozhodol stať spoluzakladateľom IPBO.

Samozrejme, financovanie je dôležitá téma a uvedomujem si, že pre každú neziskovú organizáciu môže byť veľkou výzvou. Zároveň som však nikdy nerobila pracovné rozhodnutia iba podľa toho, aká bude odmena. Vždy bolo pre mňa dôležité najmä to, či svojej práci verím a či v nej vidím zmysel. Rovnako som pristúpila aj k IPBO. Verím, že ak budeme svoju prácu robiť poctivo a kvalitne, postupne si získame dôveru ľudí aj partnerov. V začiatkoch sa určite budeme opierať aj o dobrovoľníkov, pre ktorých je dôležité, že svojím časom a skúsenosťami prispievajú k dobrej veci. Veľmi ma potešilo, že už na začiatku nám niekoľko organizácií ponúklo aj finančnú pomoc. Rozhodla som sa však ísť trochu inou cestou. Najskôr chcem predstaviť našu víziu, rozbehnúť prvé aktivity a získať granty na konkrétne projekty. Chcem, aby bolo od začiatku zrejmé, že IPBO nehľadá peniaze len na svoju existenciu, ale prináša konkrétne riešenia a výsledky, ktoré majú zmysel podporiť.

V prvom rade zákon priniesol vznik Úradu na ochranu oznamovateľov, ktorého existencia je podľa mňa veľmi dôležitá pre nás všetkých. Oceňujem, že úrad vzal túto tému pevne do rúk a snaží sa byť blízko verejnosti aj ľuďom, ktorí potrebujú pomoc. V tomto hodnotení som, samozrejme, trochu zaujatá, no dodnes som hrdá na to, že sme ako právnici v začiatkoch ustáli aj tlak mediálne známych prípadov. Nezľakli sme sa prvej komplikovanej právnej veci a začali sme sankčné konanie voči Ministerstvu vnútra pre podozrenie z porušenia zákona. Aj takéto rozhodnutia podľa mňa pomáhali postupne vytvárať reálny obsah ochrany oznamovateľov. Na druhej strane som v praxi videla, že cez súčasne nastavené formy ochrany prepadne veľa prípadov len preto, že nespĺňajú presné zákonné podmienky. To bolo niekedy frustrujúce, pretože za každým takým prípadom bol konkrétny človek, ktorý pomoc potreboval, hoci sa jeho situácia nezmestila do právnej definície. Aj tie najvýraznejšie formy ochrany sú dnes často naviazané buď na ďalšie právne či súdne konania, alebo na to, že oznamovateľ zostáva na pracovisku, a teda neraz aj v prostredí, ktoré je pre neho veľmi náročné či toxické. Mnohokrát som si uvedomila, že niektorým ľuďom by v ich situácii najviac pomohla napríklad dostupná bezplatná právna pomoc advokáta. Iným zasa bezpečný rozhovor, podpora a niekto, kto im pomôže zorientovať sa a zvládnuť ďalšie kroky. Aby neboli v náročnej situácii sami. Práve tu vidím priestor na zlepšenie - aby sa právna ochrana dopĺňala aj o praktickú, odbornú a ľudskú podporu.

Pretože veľa závisí od toho, čo sa stane vo chvíli, keď sa niekto prvýkrát ozve. A teda podá oznámenie svojmu zamestnávateľovi. Zo štatistík totiž vyplýva, že oznamovatelia chcú najviac oznamovať svojmu zamestnávateľovi. Počas svojej praxe som spoznala množstvo organizácií, ktoré pochopili, že bezpečné oznamovanie v ich firme nie je namierené proti nim. Práve naopak - je v ich prospech, keď sa o probléme dozvedia včas a môžu ho riešiť skôr, než prerastie do niečoho vážnejšieho. Chceme preto pomáhať vytvárať prostredie, v ktorom sa ľudia neboja hovoriť o problémoch a vedia, že budú vypočutí s rešpektom. Nestačí mať smernicu alebo oznamovací kanál. Dôležité je, aby mu ľudia aj dôverovali. Aj preto, keď nám to naše kapacity dovolia, radi pripravíme pre organizácie webinár, workshop alebo inú formu praktického vzdelávania.

Chcem, aby človek, ktorý zvažuje oznámenie, nezostal so svojimi otázkami a obavami sám. Na IPBO sa môže obrátiť ešte predtým, ako sa rozhodne, čo urobí. Pomôžeme mu zorientovať sa v situácii, pochopiť možnosti ďalšieho postupu a nájsť vhodnú odbornú pomoc. Veľmi dobre si uvedomujeme, že nemôžeme nahrádzať právnu pomoc advokáta ani pomoc iných kvalifikovaných odborníkov. Preto sa snažíme vytvárať spolupráce s advokátmi, psychológmi a ďalšími odborníkmi, ktorí môžu pomôcť tam, kde je to potrebné. IPBO má byť bezpečným prvým kontaktom a miestom, kde človek nezostane na svoju situáciu sám.

Najviac ma teší, že keď sa so mnou spojí oznamovateľ, môžeme spolu hovoriť otvorenejšie. Úradnícka práca si vyžaduje prísne dodržiavanie zásad, ako sú nestrannosť a rovnaké postavenie oboch strán. Hoci úrad má v názve “ochranu oznamovateľov”, v prvom rade je to správny orgán, ktorý musí rozhodovať nestranne. A keďže mám rada pravidlá, počas práce na úrade som tieto hranice vždy rešpektovala. Pri rozhodovaní musel mať oznamovateľ aj zamestnávateľ rovnaký priestor a rozhodovanie nesmelo byť ovplyvnené osobným pohľadom. Dnes preto môžem byť oznamovateľom bližšie. Najťažšie je sledovať, že časť spoločnosti stále vníma oznamovateľov ako „bonzákov“. Pritom ide často o ľudí, ktorí sa ozvú práve preto, že im záleží na tom, aby sa veci robili správne. Chcela by som prispieť k tomu, aby sme sa prestali pýtať, prečo sa niekto ozval, a začali sa viac pýtať, na čo sa nás snažil upozorniť.

Najmä to, že pri ochrane oznamovateľov je dôležitá spolupráca. Nejde o to, kto bude v tejto téme najviac viditeľný alebo kto ju bude „vlastniť“. Dôležité je prepájať skúsenosti, odborné kapacity a rôzne formy pomoci. V centre totiž nemáme byť my - právnici, úradníci ani organizácie so svojimi vlastnými cieľmi. Najdôležitejší sú ľudia, ktorých sa tieto situácie priamo dotýkajú. Tí, ktorí sa rozhodli ozvať a často za to nesú veľmi konkrétne následky. Ak im má systém skutočne pomáhať, potrebujeme spolupracovať, nie súperiť. Pretože oznamovateľ by v tom nemal zostať sám. Odvaha by nemala zostať sama.