Whistleblowing systém podľa zákona č. 54/2019 Z. z.:
Medzi formálnou povinnosťou a reálnou dôverou
Úvod
Zákon č. 54/2019 Z. z. o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o ochrane oznamovateľov“) vznikol s cieľom posilniť ochranu osôb, ktoré upozorňujú na nezákonnú a inú protispoločenskú činnosť, a o ktorej sa dozvedeli v pracovnom alebo inom obdobnom vzťahu. Za pracovnoprávny vzťah sa považuje pracovný pomer, dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, štátnozamestnanecký pomer alebo služobný pomer. Za iný obdobný vzťah sa považuje napríklad práca konateľa, člena predstavenstva, činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby, dodávateľ, dobrovoľník. Za protispoločenskú činnosť sa považuje konanie, ktoré je trestným činom, priestupkom alebo iným správnym deliktom; za protispoločenskú činnosť sa považuje aj konanie, ktoré nie je priestupkom alebo iným správnym deliktom, ale pôsobí negatívne na spoločnosť. Inak povedané, ide o každé konanie, ktoré pôsobí negatívne na spoločnosť a presahuje záujem jednotlivca. Inú protispoločenskú činnosť definuje zákon č. 583/2008 Z. z. o prevencii kriminality a inej protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Zákon o ochrane oznamovateľov upravuje, okrem iného, pre zamestnávateľov povinnosť vytvoriť vnútorný systém preverovania oznámení (tzv. „whistleblowing systém“). Tento systém má slúžiť ako nástroj na odhaľovanie protispoločenskej činnosti a zároveň ako mechanizmus ochrany osôb (whistleblowerov), ktorí na takéto konanie upozornia. Hoci Zákon o ochrane oznamovateľov pomerne detailne upravuje základné prvky systému, aplikačná prax ukazuje, že samotné splnenie zákonných požiadaviek neznamená jeho funkčnosť. Rozdiel medzi „existujúcim“ a „fungujúcim“ whistleblowing systémom sa v praxi prejavuje zásadným spôsobom – najmä v miere dôvery oznamovateľov. Cieľom tohto článku je analyzovať whistleblowing systém nielen z pohľadu zákonných požiadaviek, ale aj z pohľadu jeho reálnej funkčnosti.
Whistleblowing systém ako právna povinnosť
Zákon o ochrane oznamovateľov prostredníctvom § 10 nepracuje priamo s pojmom „whistleblowing systém“, ale ukladá zamestnávateľovi povinnosť zaviesť vnútorný systém preverovania oznámení. Povinnosť sa týka najmä zamestnávateľov s najmenej 50 zamestnancami, poskytovateľov finančných služieb, služieb s oblasti bezpečnosti dopravy alebo životného prostredia, kedy povinnosť platí bez ohľadu na počet zamestnancov. Povinnosť sa rovnako týka orgánov verejnej moci, a to už pri najmenej 5 zamestnancoch. Rovnako obcí a vyšších územných celkov, kde je zodpovednou osobou priamo určený hlavný kontrolór. Zaujímavá je otázka tzv. „externalizácie“ tejto povinnosti. Zamestnávateľ si môže dohodnúť externú osobu (napríklad advokáta alebo inú tretiu osobu), ktorá by za neho:
- prijímala oznámenia,
- potvrdzovala ich prijatie.
Zároveň, ak ide o zamestnávateľa mimo verejnej správy a s menej ako 250 zamestnancami, táto externá osoba môže aj preverovať oznámenia. Zákon o ochrane oznamovateľov však prostredníctvom § 10 ods. 2 výslovne ponecháva zodpovednosť za preverovanie oznámení na strane zamestnávateľa – a teda túto povinnosť si nemôže výlučne preniesť na tretiu osobu. Častým nedostatkom zavedených whistleblowing systémov, ktorý je v rámci rozhodovacej kontrolnej praxe Úradu na ochranu oznamovateľov vytýkaný zamestnávateľom je povinnosť sprístupniť informácie:
- o postupoch urobenia oznámenia orgánu príslušnému na prijatie oznámenia (napr. Úradu na ochranu oznamovateľov),
- o možnostiach ochrany podľa § 3, § 5 a § 12 Zákona o ochrane oznamovateľov (napr. ochrana pred odvetou),
- a o vnútornom systéme preverenia oznámení v stručnej, zrozumiteľnej, jasne formulovanej a ľahko dostupnej forme.
Whistleblowing systém možno teda chápať ako súbor vnútorných pravidiel, procesov, organizačných opatrení a technických nástrojov, ktoré umožňujú prijímanie, evidovanie a preverovanie oznámení o protispoločenskej činnosti konkrétnemu zamestnávateľovi.
Z praktického hľadiska ide o mechanizmus, ktorého základným pilierom je vnútorný predpis: Interná smernica. Podľa § 10 ods. 9 Zákona o ochrane oznamovateľov by mala smernica upravovať minimálne:
- definíciu oznámenia,
- okruh oprávnených osôb (zodpovedná osoba) a ich oprávnenia,
- spôsob podania a evidencie oznámenia,
- proces preverenia oznámenia,
- spôsob komunikácie s oznamovateľom vrátane oboznámenia oznamovateľa s výsledkom preverenia jeho oznámenia,
- spôsob spracúvania osobných údajov uvedených v oznámenia,
- proces prijímania opatrení na odstránenie nedostatkov zistených pri preverovaní oznámení,
- spôsob prijímania opatrení proti bráneniu v oznamovaní protispoločenskej činnosti.
Fungujúci whistleblowing systém naviac dáva zamestnávateľom šancu zachytiť problém skôr, než sa dostane von a teda znamená investíciu do dlhodobej reputácie organizácie zamestnávateľa, ako aj investíciu do spokojnosti zamestnancov a bezpečného pracovného prostredia. Na druhej strane dáva zamestnancom jasný signál, že ich hlas má váhu, že môžu hovoriť bezpečne a dôverne a že ich zamestnávateľ vie zareagovať férovo, a teda že oznámenie whistleblowera skutočne preverí.
- prijímala oznámenia,
- potvrdzovala ich prijatie.
Zároveň, ak ide o zamestnávateľa mimo verejnej správy a s menej ako 250 zamestnancami, táto externá osoba môže aj preverovať oznámenia. Zákon o ochrane oznamovateľov však prostredníctvom § 10 ods. 2 výslovne ponecháva zodpovednosť za preverovanie oznámení na strane zamestnávateľa – a teda túto povinnosť si nemôže výlučne preniesť na tretiu osobu. Častým nedostatkom zavedených whistleblowing systémov, ktorý je v rámci rozhodovacej kontrolnej praxe Úradu na ochranu oznamovateľov vytýkaný zamestnávateľom je povinnosť sprístupniť informácie:
- o postupoch urobenia oznámenia orgánu príslušnému na prijatie oznámenia (napr. Úradu na ochranu oznamovateľov),
- o možnostiach ochrany podľa § 3, § 5 a § 12 Zákona o ochrane oznamovateľov (napr. ochrana pred odvetou),
- a o vnútornom systéme preverenia oznámení v stručnej, zrozumiteľnej, jasne formulovanej a ľahko dostupnej forme.
Whistleblowing systém možno teda chápať ako súbor vnútorných pravidiel, procesov, organizačných opatrení a technických nástrojov, ktoré umožňujú prijímanie, evidovanie a preverovanie oznámení o protispoločenskej činnosti konkrétnemu zamestnávateľovi.
Z praktického hľadiska ide o mechanizmus, ktorého základným pilierom je vnútorný predpis: Interná smernica. Podľa § 10 ods. 9 Zákona o ochrane oznamovateľov by mala smernica upravovať minimálne:
- definíciu oznámenia,
- okruh oprávnených osôb (zodpovedná osoba) a ich oprávnenia,
- spôsob podania a evidencie oznámenia,
- proces preverenia oznámenia,
- spôsob komunikácie s oznamovateľom vrátane oboznámenia oznamovateľa s výsledkom preverenia jeho oznámenia,
- spôsob spracúvania osobných údajov uvedených v oznámenia,
- proces prijímania opatrení na odstránenie nedostatkov zistených pri preverovaní oznámení,
- spôsob prijímania opatrení proti bráneniu v oznamovaní protispoločenskej činnosti.
Fungujúci whistleblowing systém naviac dáva zamestnávateľom šancu zachytiť problém skôr, než sa dostane von a teda znamená investíciu do dlhodobej reputácie organizácie zamestnávateľa, ako aj investíciu do spokojnosti zamestnancov a bezpečného pracovného prostredia. Na druhej strane dáva zamestnancom jasný signál, že ich hlas má váhu, že môžu hovoriť bezpečne a dôverne a že ich zamestnávateľ vie zareagovať férovo, a teda že oznámenie whistleblowera skutočne preverí.
Základné prvky whistleblowing systému
K základným prvkom systému patria najmä:
- kanály na podanie oznámenia,
- zodpovedná osoba,
- proces preverovania,
- komunikácia s oznamovateľom,
- evidencia a ochrana dôvernosti.
Podľa § 10 ods. 5 Zákona o ochrane oznamovateľov musí byť označenie zodpovednej osoby a spôsoby podávania oznámení zverejnené a všetkým zamestnancom prístupné. Minimálne jeden spôsob podávania oznámení musí byť zároveň prístupný nepretržite. Ide napríklad o samostatne vytvorený e-mail alebo web formulár. Zamestnávatelia sa môžu rozhodnúť aj pre možnosť podania oznámenia osobne. V tomto prípade sú povinní umožniť osobné stretnutie oznamovateľovi v primeranej lehote. Zákon o ochrane oznamovateľov vyslovene neustanovuje povinnosť prijímať anonymné oznámenia. Vzhľadom na medzinárodné štandardy prijímania oznámení, ako aj v zmysle metodiky Úradu na ochranu oznamovateľov sa však táto možnosť výrazne odporúča. Kanály na prijímanie oznámení musia byť zároveň zrozumiteľne komunikované (napríklad formou interných školení, web stránka, intranet zamestnávateľa.). Z pohľadu praxe o funkčných kanáloch rozhoduje najmä to, či sú dôveryhodné, zrozumiteľné a reálne využiteľné. Zodpovedná osoba predstavuje kľúčový prvok whistleblowing systému. Jej úlohou je najmä:
- prijímať oznámenia,
- komunikovať s oznamovateľom,
- zabezpečiť preverenie oznámenia.
Zákon o ochrane oznamovateľov zároveň kladie dôraz na jej nezávislé postavenie a absenciu konfliktu záujmov. Zodpovednou osobou môže byť aj organizačná zložka. V zmysle platných metodík Úradu na ochranu oznamovateľov sa odporúča pri určení zodpovednej osoby dodržať „princíp štyroch očí“, a teda, aby funkciu zodpovednej osoby vykonávali minimálne 2 zamestnanci. Týmto spôsobom sa zároveň zabezpečí aj vyžadovaná zastupiteľnosť zodpovednej osoby. Podľa § 10 ods. 4 Zákona o ochrane oznamovateľov je zamestnávateľ povinný umožniť zodpovednej osobe nezávislé plnenie jej úloh. Zodpovedná osoba je však viazaná pokynmi štatutárneho orgánu zamestnávateľa alebo štatutárneho orgánu materskej spoločnosti, ak nie je zodpovednou osobou priamo štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu. Zamestnávateľ má zároveň v zmysle Zákona o ochrane oznamovateľov nasledovné povinnosti voči zodpovednej osobe:
- zabezpečiť, aby žiadna ďalšia úloha ani povinnosť zodpovednej osoby neviedla ku konfliktu záujmov,
- zabezpečiť, aby zodpovedná osoba nebola postihovaná za výkon jej úloh,
- poskytnúť zodpovednej osobe potrebnú súčinnosť pri plnení jej funkcie (dostatočné prostriedky, prístup k osobným údajom a dokumentom),
- zabezpečovať pravidelné udržiavanie odborných predpokladov (napríklad formou školení).
V praxi často dochádza k iba formálnemu určeniu zodpovednej osoby bez reálneho zabezpečenia jej nezávislosti, čo výrazne oslabuje dôveru v systém. Štatutárny orgán zároveň často vstupuje do procesov vnútorného systému preverovania oznámení, čo rovnako výrazne znižuje dôvernosť zo strany whistleblowerov. Zamestnávatelia rovnako nemyslia na nutnosť zastupiteľnosti zodpovednej osoby, pričom jej zabezpečenie je priamo nevyhnutné, a to vzhľadom k povinnosti mať nepretržite v prevádzke aspoň jeden kanál na prijímanie oznámení. Zastupiteľnosť je rovnako dôležitá pri plnení povinnosti podľa § 10 ods. 6 Zákona o ochrane oznamovateľov, a teda pri notifikačnej povinnosti - potvrdiť prijatie oznámenia do 7 dní od jeho prijatia. Proces preverenia oznámenia naprieč § 10 zákona o ochrane oznamovateľov stanovuje nasledovné procesné kroky:
- evidencia oznámenia,
- potvrdenie prijatia oznámenia (do 7 dní od prijatia oznámenia),
- preverenie oznámenia,
- informovanie o výsledku preverenia oznámenia (do 90 dní).
Za preverenie oznámenia sa pritom v zmysle § 10 ods. 6 Zákona o ochrane oznamovateľov považuje aj postúpenie veci na vybavenie podľa Trestného poriadku alebo osobitných predpisov. Znamená to, že preverenie oznámenia neznamená vždy, že zodpovedná osoba musí sama úplne vyšetriť a uzavrieť prípad oznámenia. Ak zodpovedná osoba zistí, že obsah oznámenia patrí do pôsobnosti orgánov činných v trestnom konaní alebo iného príslušného orgánu, môže byť zákonné preverenie splnené aj tým, že vec postúpi tomuto orgánu na ďalšie konanie. V tomto prípade je však zamestnávateľ povinný v zmysle § 10 ods. 8 Zákona o ochrane oznamovateľov o tejto skutočnosti vopred informovať oznamovateľa (to neplatí, ak by týmto informovaním mohlo byť zmarené ďalšie prešetrenie oznámenia.). V tejto súvislosti dáva zákon zamestnávateľovi aj povinnosť vyžiadať si výsledok vybavenia a do 10 dní od doručenia tohto výsledku s ním oboznámiť oznamovateľa. Zamestnávateľ je povinný preveriť oznámenie a oznámiť oznamovateľovi výsledok preverenia oznámenia do 90 dní od potvrdenia oznámenia. Ak sa oznámenie z akéhokoľvek dôvodu nepotvrdilo, táto lehota sa počíta od uplynutia 7 dní od reálneho prijatia oznámenia. Z pohľadu oznamovateľa však nie je rozhodujúca formálna stránka týchto krokov preverenia oznámenia. Kľúčová je zrozumiteľná komunikácia, či reálne systém reaguje a funguje a či má oznámenie whistleblowera reálny dopad – reálny výsledok. V rámci whistleblowing systému je zamestnávateľ ďalej povinný viesť evidenciu oznámení po dobu minimálne troch rokov a zabezpečiť ochranu identity oznamovateľa. Podľa § 11 Zákona o ochrane oznamovateľov je potrebné viesť evidenciu v rozsahu:
- dátum doručenia oznámenia,
- meno, priezvisko a pobyt oznamovateľa, ak nejde o anonymného oznamovateľa,
- predmet oznámenia,
- výsledok preverenia oznámenia,
- dátum skončenia preverenia oznámenia.
Pri prijímaní, preverovaní a evidencii oznámení je zároveň zamestnávateľ povinný zachovávať mlčanlivosť o totožnosti oznamovateľa a totožnosti dotknutej osoby. Na poskytnutie informácie o totožnosti oznamovateľa je potrebné jeho výsledný súhlas. Táto povinnosť však nie je absolútna. Podľa § 10 ods. 7 Zákona o ochrane oznamovateľov má zamestnávateľ povinnosť poskytnúť identitu oznamovateľa aj dotknutej osoby príslušnému orgánu aj bez jeho súhlasu oznamovateľa, resp. dotknutej osoby, a to na účely trestného konania alebo konania o správnom delikte podľa osobitných predpisov. Ochrana dôvernosti nie je len právnou povinnosťou, ale základnou podmienkou fungovania whistleblowing systému. Ak oznamovateľ nemá istotu, že jeho identita bude chránená, systém prestáva plniť svoj účel.
- kanály na podanie oznámenia,
- zodpovedná osoba,
- proces preverovania,
- komunikácia s oznamovateľom,
- evidencia a ochrana dôvernosti.
Podľa § 10 ods. 5 Zákona o ochrane oznamovateľov musí byť označenie zodpovednej osoby a spôsoby podávania oznámení zverejnené a všetkým zamestnancom prístupné. Minimálne jeden spôsob podávania oznámení musí byť zároveň prístupný nepretržite. Ide napríklad o samostatne vytvorený e-mail alebo web formulár. Zamestnávatelia sa môžu rozhodnúť aj pre možnosť podania oznámenia osobne. V tomto prípade sú povinní umožniť osobné stretnutie oznamovateľovi v primeranej lehote. Zákon o ochrane oznamovateľov vyslovene neustanovuje povinnosť prijímať anonymné oznámenia. Vzhľadom na medzinárodné štandardy prijímania oznámení, ako aj v zmysle metodiky Úradu na ochranu oznamovateľov sa však táto možnosť výrazne odporúča. Kanály na prijímanie oznámení musia byť zároveň zrozumiteľne komunikované (napríklad formou interných školení, web stránka, intranet zamestnávateľa.). Z pohľadu praxe o funkčných kanáloch rozhoduje najmä to, či sú dôveryhodné, zrozumiteľné a reálne využiteľné. Zodpovedná osoba predstavuje kľúčový prvok whistleblowing systému. Jej úlohou je najmä:
- prijímať oznámenia,
- komunikovať s oznamovateľom,
- zabezpečiť preverenie oznámenia.
Zákon o ochrane oznamovateľov zároveň kladie dôraz na jej nezávislé postavenie a absenciu konfliktu záujmov. Zodpovednou osobou môže byť aj organizačná zložka. V zmysle platných metodík Úradu na ochranu oznamovateľov sa odporúča pri určení zodpovednej osoby dodržať „princíp štyroch očí“, a teda, aby funkciu zodpovednej osoby vykonávali minimálne 2 zamestnanci. Týmto spôsobom sa zároveň zabezpečí aj vyžadovaná zastupiteľnosť zodpovednej osoby. Podľa § 10 ods. 4 Zákona o ochrane oznamovateľov je zamestnávateľ povinný umožniť zodpovednej osobe nezávislé plnenie jej úloh. Zodpovedná osoba je však viazaná pokynmi štatutárneho orgánu zamestnávateľa alebo štatutárneho orgánu materskej spoločnosti, ak nie je zodpovednou osobou priamo štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu. Zamestnávateľ má zároveň v zmysle Zákona o ochrane oznamovateľov nasledovné povinnosti voči zodpovednej osobe:
- zabezpečiť, aby žiadna ďalšia úloha ani povinnosť zodpovednej osoby neviedla ku konfliktu záujmov,
- zabezpečiť, aby zodpovedná osoba nebola postihovaná za výkon jej úloh,
- poskytnúť zodpovednej osobe potrebnú súčinnosť pri plnení jej funkcie (dostatočné prostriedky, prístup k osobným údajom a dokumentom),
- zabezpečovať pravidelné udržiavanie odborných predpokladov (napríklad formou školení).
V praxi často dochádza k iba formálnemu určeniu zodpovednej osoby bez reálneho zabezpečenia jej nezávislosti, čo výrazne oslabuje dôveru v systém. Štatutárny orgán zároveň často vstupuje do procesov vnútorného systému preverovania oznámení, čo rovnako výrazne znižuje dôvernosť zo strany whistleblowerov. Zamestnávatelia rovnako nemyslia na nutnosť zastupiteľnosti zodpovednej osoby, pričom jej zabezpečenie je priamo nevyhnutné, a to vzhľadom k povinnosti mať nepretržite v prevádzke aspoň jeden kanál na prijímanie oznámení. Zastupiteľnosť je rovnako dôležitá pri plnení povinnosti podľa § 10 ods. 6 Zákona o ochrane oznamovateľov, a teda pri notifikačnej povinnosti - potvrdiť prijatie oznámenia do 7 dní od jeho prijatia. Proces preverenia oznámenia naprieč § 10 zákona o ochrane oznamovateľov stanovuje nasledovné procesné kroky:
- evidencia oznámenia,
- potvrdenie prijatia oznámenia (do 7 dní od prijatia oznámenia),
- preverenie oznámenia,
- informovanie o výsledku preverenia oznámenia (do 90 dní).
Za preverenie oznámenia sa pritom v zmysle § 10 ods. 6 Zákona o ochrane oznamovateľov považuje aj postúpenie veci na vybavenie podľa Trestného poriadku alebo osobitných predpisov. Znamená to, že preverenie oznámenia neznamená vždy, že zodpovedná osoba musí sama úplne vyšetriť a uzavrieť prípad oznámenia. Ak zodpovedná osoba zistí, že obsah oznámenia patrí do pôsobnosti orgánov činných v trestnom konaní alebo iného príslušného orgánu, môže byť zákonné preverenie splnené aj tým, že vec postúpi tomuto orgánu na ďalšie konanie. V tomto prípade je však zamestnávateľ povinný v zmysle § 10 ods. 8 Zákona o ochrane oznamovateľov o tejto skutočnosti vopred informovať oznamovateľa (to neplatí, ak by týmto informovaním mohlo byť zmarené ďalšie prešetrenie oznámenia.). V tejto súvislosti dáva zákon zamestnávateľovi aj povinnosť vyžiadať si výsledok vybavenia a do 10 dní od doručenia tohto výsledku s ním oboznámiť oznamovateľa. Zamestnávateľ je povinný preveriť oznámenie a oznámiť oznamovateľovi výsledok preverenia oznámenia do 90 dní od potvrdenia oznámenia. Ak sa oznámenie z akéhokoľvek dôvodu nepotvrdilo, táto lehota sa počíta od uplynutia 7 dní od reálneho prijatia oznámenia. Z pohľadu oznamovateľa však nie je rozhodujúca formálna stránka týchto krokov preverenia oznámenia. Kľúčová je zrozumiteľná komunikácia, či reálne systém reaguje a funguje a či má oznámenie whistleblowera reálny dopad – reálny výsledok. V rámci whistleblowing systému je zamestnávateľ ďalej povinný viesť evidenciu oznámení po dobu minimálne troch rokov a zabezpečiť ochranu identity oznamovateľa. Podľa § 11 Zákona o ochrane oznamovateľov je potrebné viesť evidenciu v rozsahu:
- dátum doručenia oznámenia,
- meno, priezvisko a pobyt oznamovateľa, ak nejde o anonymného oznamovateľa,
- predmet oznámenia,
- výsledok preverenia oznámenia,
- dátum skončenia preverenia oznámenia.
Pri prijímaní, preverovaní a evidencii oznámení je zároveň zamestnávateľ povinný zachovávať mlčanlivosť o totožnosti oznamovateľa a totožnosti dotknutej osoby. Na poskytnutie informácie o totožnosti oznamovateľa je potrebné jeho výsledný súhlas. Táto povinnosť však nie je absolútna. Podľa § 10 ods. 7 Zákona o ochrane oznamovateľov má zamestnávateľ povinnosť poskytnúť identitu oznamovateľa aj dotknutej osoby príslušnému orgánu aj bez jeho súhlasu oznamovateľa, resp. dotknutej osoby, a to na účely trestného konania alebo konania o správnom delikte podľa osobitných predpisov. Ochrana dôvernosti nie je len právnou povinnosťou, ale základnou podmienkou fungovania whistleblowing systému. Ak oznamovateľ nemá istotu, že jeho identita bude chránená, systém prestáva plniť svoj účel.
Whistleblowing systém ako otázka dôvery
Hoci Zákon o ochrane oznamovateľov definuje povinné prvky systému, jeho funkčnosť závisí najmä od dôvery zamestnancov. Oznamovateľ pri rozhodovaní zvažuje najmä:
- či sa oznámenie bude skutočne preverovať,
- či nebude následne vystavený odvetným opatreniam na pracovisku,
- a či systém funguje férovo.
Ak má oznamovateľ skúsenosť práve opačnú, a teda že oznámenia ostávajú bez reakcie, sú bagatelizované alebo vedú k negatívnym dôsledkom pre oznamovateľa (k odvetným opatreniam), pravdepodobnosť, že podá oznámenie, výrazne klesá. Dôvera vo whistleblowing systém preto nevznikajú samotným prijatím vnútorného predpisu, ale až opakovanou skúsenosťou, že oznámenia sú naozaj riešené odborne, nestranne a bez negatívnych následkov pre oznamovateľa. Práve dôveryhodnosť systému je tak hranicou medzi formálne splnenou zákonnou povinnosťou a reálne fungujúcim nástrojom ochrany oznamovateľov.
- či sa oznámenie bude skutočne preverovať,
- či nebude následne vystavený odvetným opatreniam na pracovisku,
- a či systém funguje férovo.
Ak má oznamovateľ skúsenosť práve opačnú, a teda že oznámenia ostávajú bez reakcie, sú bagatelizované alebo vedú k negatívnym dôsledkom pre oznamovateľa (k odvetným opatreniam), pravdepodobnosť, že podá oznámenie, výrazne klesá. Dôvera vo whistleblowing systém preto nevznikajú samotným prijatím vnútorného predpisu, ale až opakovanou skúsenosťou, že oznámenia sú naozaj riešené odborne, nestranne a bez negatívnych následkov pre oznamovateľa. Práve dôveryhodnosť systému je tak hranicou medzi formálne splnenou zákonnou povinnosťou a reálne fungujúcim nástrojom ochrany oznamovateľov.
Záver
Z legislatívneho hľadiska je preto dôležité, aby sa zákonné povinnosti v zmysle Zákona o ochrane oznamovateľov nevnímali izolovane iba ako administratívne požiadavky, ale ako minimálny rámec, ktorý má byť v praxi naplnený funkčným a dôveryhodným procesom. Práve kvalita jeho praktickej implementácie rozhoduje o tom, či Zákon o ochrane oznamovateľov naplní svoj preventívny a ochranný účel vo vzťahu k oznamovateľom, tzv. whistleblowerom. Whistleblowing systém podľa Zákona o ochrane oznamovateľov predstavuje nielen zákonnú povinnosť, ale najmä dôležitý nástroj ochrany oznamovateľov a odhaľovania nezákonnej činnosti v organizáciách. Kľúčovým faktorom na jeho reálne fungovanie je dôvera samotných oznamovateľov v reálne fungovanie. Bez nej sa whistleblowing systém stáva len formálnym nástrojom bez reálneho dopadu.