Prečo sa ľudia boja ozvať, keď vidia, že niečo nie je v poriadku?

Ľudia písali o ponižovaní. O tom, že sa báli povedať nadriadenému, že niečo nie je v poriadku. O obave ozvať sa proti správaniu, s ktorým nesúhlasili.

A potom prišla veta: „Aj napriek oznámeniu sa nič nezmení.“

Možno práve ona veľmi presne vystihuje jeden z najväčších problémov bezpečného oznamovania na Slovensku. Ľudia totiž nemusia mlčať preto, že by im bolo jedno, čo sa okolo nich deje. Niekedy mlčia preto, že veľmi dobre premýšľajú nad tým, čo bude nasledovať, ak sa ozvú.

Pýtali sme sa preto ďalej. Zaujímalo nás, prečo sa podľa ľudí zamestnanci boja oznámiť niečo nekalé vo svojej práci.

50 ľudí odpovedalo:
• 29 sa bojí, že prídu o prácu a príjem.
• 20 sa obáva pomsty zo strany zamestnávateľa.
• 14 neverí, že ani pri anonymnom oznámení zostane ich identita skutočne utajená.
• 11 nevie, kde a komu sa môže bezpečne ozvať.
• 10 sa bojí, že budú označení za „bonzákov“.

Nejde o reprezentatívny prieskum slovenskej populácie. Je to päťdesiat odpovedí ľudí, ktorí sa pri nás zastavili a povedali nám, čo im napadne pri otázke bezpečného oznamovania.

Aj tak je však výsledok zaujímavý.

Pretože na prvom mieste nie je strach z formulára. Ani strach z toho, že človek nebude vedieť napísať oznámenie. Na prvom mieste je veľmi praktická otázka: Čo ak kvôli tomu prídem o prácu a príjem?

Keď hovoríme o ochrane oznamovateľov, prirodzene hovoríme najmä o zákone.

Zákonná ochrana je dôležitá. Je nevyhnutná.

Človek, ktorý v dobrej viere upozorní na korupciu, podvod, zneužitie právomoci alebo inú nezákonnú činnosť v súvislosti s prácou, musí mať k dispozícii mechanizmy, ktoré ho chránia pred odvetou. Lenže realita človeka po oznámení môže byť oveľa širšia než situácie, ktoré dokáže vyriešiť paragraf.

Aj človek, ktorý má zákonnú ochranu, môže čeliť na pracovisku zhoršeniu pracovných podmienok, strate dôvery, tlaku na pracovisku, šikane či bossingu, izolácii, odchodu zo zamestnania alebo problémom pri hľadaní novej práce.

A my to od oznamovateľov počúvame pravidelne:
"Som síce chránený oznamovateľ, na pracovisku však trpím každý deň. A nikto s tým nevie nič urobiť,"

Pretože nie všetko má podobu výpovede. Niekedy človek na pracovisku formálne zostáva. Má rovnakú pracovnú zmluvu. Rovnakú pracovnú pozíciu. Možno dokonca rovnakú kanceláriu.

Ale niečo sa zmení.

Prestane byť prizývaný na stretnutia. Odmeny nie sú pravidelné ako pri iných zamestnancoch. Začnú sa spochybňovať jeho výsledky. Znižuje sa počet jeho podriadených zamestnancov. Spochybňuje sa jeho profesionalita. Dejú sa interné zmeny, ktoré majú dopad na jeho kvalitnú prácu. Zrazu je na výkon jeho pozície potrebná špeciálna kvalifikácia. Kolegovia sa mu vyhýbajú. Úlohy, ktoré predtým dostával, zrazu dostáva niekto iný. Začnú sa hľadať jeho chyby.

Práve takéto mäkšie formy odvety môžu byť veľmi ťažko uchopiteľné a dokázateľné. Prax zároveň ukazuje limity dnešnej legislatívy pri postihovaní tzv. „soft“ odviet vo forme šikany, bossingu či diskriminácie.

Toto je otázka, o ktorej sa podľa nás hovorí stále málo.

Veľká časť ochrany oznamovateľa je logicky nastavená tak, aby človeka chránila v existujúcom pracovnom vzťahu. A to je správne.

Čo však s človekom, ktorý po tom, čo zažil, na svojom pracovisku už zostať nechce?

Možno sa vzťahy nenávratne zmenili. Možno stratí dôveru v organizáciu. Možno sa tam už necíti bezpečne. Alebo jednoducho nechce ďalšie roky bojovať o právo zostať na mieste, z ktorého by najradšej odišiel.

Vtedy vzniká úplne iný problém.

Ako si nájsť novú prácu? Čo ak sa potenciálny zamestnávateľ dozvie, že išlo o oznamovateľa? Nebude ho vnímať ako „problémového“ človeka? Neskončí nálepka oznamovateľa spolu so starým pracovným pomerom?

Aj toto je medzera, ktorú dnes právna ochrana sama osebe nevyrieši. Zákon o ochrane oznamovateľov je primárne postavený na ochrane človeka v situácii, keď v pracovnom vzťahu zostáva. Menej odpovedí ponúka vtedy, keď chce človek z pôvodného prostredia odísť a potrebuje si vybudovať ďalšiu profesijnú budúcnosť.

Ak chceme hovoriť o skutočne bezpečnom oznamovaní, mali by sme sa pozerať na človeka oveľa širšie. Samozrejme, potrebuje vedieť, kam môže oznámenie podať. Potrebuje rozumieť svojim právam. Potrebuje ochranu pred nezákonným pracovnoprávnym úkonom.

Ale v určitom momente môže potrebovať aj niečo úplne iné.

Právnu pomoc. Psychologickú podporu. Kariérne poradenstvo. Mentoring. Pomoc pri zmene profesijného smerovania. Rekvalifikáciu. Alebo jednoducho kontakt na zamestnávateľa, ktorý nebude človeka automaticky posudzovať podľa toho, že sa niekedy v minulosti rozhodol upozorniť na problém.

Na Slovensku dnes chýba stabilná sieť organizácií a odborníkov, ktorí by vedeli takúto praktickú profesijnú a odbornú podporu oznamovateľom systematicky ponúknuť.

A práve toto je podľa nás veľmi dôležitá súčasť diskusie o budúcnosti ochrany oznamovateľov.

Neznamená to, že zákonná ochrana nefunguje alebo že nie je potrebná. Práve naopak.

Bez nej by bol oznamovateľ voči zamestnávateľovi v ešte slabšom postavení.

Ale skúsenosti z praxe ukazujú, že existujú bariéry, ktoré nemožno vyriešiť iba zákonom. Aj preto považujeme za potrebné hľadať modely spolupráce medzi občianskou spoločnosťou, verejnými inštitúciami, odborníkmi a zamestnávateľmi, ktoré by dokázali zmierniť profesijné následky oznámenia.

Pretože človeku, ktorý prišiel o prácu, nestačí povedať: „Zákon vás chráni.“

Človek potrebuje vedieť aj: Čo môžem urobiť teraz? Kde dostanem pomoc? Ako sa môžem postaviť späť na nohy? Kto mi poradí? A existuje vôbec niekto, kto nebude moje rozhodnutie ozvať sa vnímať ako profesionálny hendikep?

V IPBO veľmi pozorne počúvame, čo nám ľudia hovoria.

A keď nám z päťdesiatich odpovedí najčastejšie vychádza strach zo straty práce a príjmu, nechceme nad ním mávnuť rukou.

Je to oprávnený strach.

Pre človeka, ktorý živí rodinu, spláca hypotéku alebo je hlavným príjmom domácnosti, nie je rozhodnutie oznámiť problém iba otázkou osobnej odvahy či integrity. Je to aj veľmi konkrétne ekonomické rozhodnutie.

A pokiaľ chceme, aby sa ľudia pri závažných problémoch ozývali, musíme túto realitu brať vážne. Aj preto už dnes premýšľame nad tým, aké ďalšie formy pomoci a podpory by mali mať oznamovatelia k dispozícii popri zákonnej ochrane.

Hľadáme možnosti, ako prepájať pomoc tak, aby človek po oznámení nezostal sám - či už potrebuje odbornú, právnu, psychologickú alebo profesijnú podporu.

Nechceme sľubovať riešenia, ktoré ešte nemáme.

Ale jednu vec vieme už dnes: strach zo straty príjmu nesmie zostať témou, ktorú od oznamovateľa jednoducho očakávame, že zvládne sám.

Naším cieľom je postupne vytvárať priestor, v ktorom riziko straty práce alebo príjmu nebude tým, čo človeka zastaví pred rozhodnutím upozorniť na závažný problém.

Pretože ak spoločnosť od ľudí očakáva odvahu ozvať sa, mala by byť pripravená stáť pri nich aj vtedy, keď táto odvaha začne mať následky.